Gallery 0

Krátky príbeh lovu muflóna – úlovok zo zvernice Kováčová

Autor: Jaro Svitek- člen ProStaff teamu Slovakbowhunting

Tento príbeh začal v jeden aprílový deň, kedy som sa po dohode s hospodárom zvernice vybral na lov muflóna – barana do zvernice Kováčová. Tento deň bol pre mňa výnimočným už aj tým, že to bol prvý tohtoročný lov lukom vo zvernici a rovnako prvým dňom, kedy som si mohol zobrať so sebou na lov aj svojho psa.
Po príchode do zvernice sme si dohodli podmienky lovu, svojho psa som nechal v aute a vydali sme sa na miesto lovu. Posed bol umiestnený na veľmi dobrom mieste. Pod posedom sa lenivo prevaľoval potok, ktorý oddeľoval časť zvernice od oplotenia a hlavnej cesty. Listnatý porast umožňoval udržiavať trvalý vizuálny kontakt s okolím bez toho, aby lovec pôsobil rušivým dojmom na okolie. Prikrčil som sa, zostúpil nižšie k potoku a kryl sa za vyvýšený breh. Tento dokonale prekryl moju siluetu a potichu som sa snažil presúvať pod posed. Už keď som po rebríku liezol na svoje miesto, všimol som si pohyb zveri asi 100m od posedu. Rýchlo som si uložil svoje veci pod sedadlo posedu, pripravil luk, založil šíp a zmeral diaľkomerom „záchytné“ body pre prípadnú streľbu. Ako to však býva zvykom, zver prišla úplne z iného smeru, ako by som čakal. Prišla rovnako ako ja okolo potoka, preto som si ju všimol až na poslednú chvíľu, kým som stihol zareagovať barany uskočili a s dupotom zmizli opäť medzi stromami. Po tichu som si zanadával a ešte horšie zahrešil, ale … taký je lov. Opäť bola zver raz šikovnejšia ako ja.


Sadol som si na sedačku, odložil luk, vytiahol ďalekohľad a znova čakal. Aby mi ubehol rýchlejšie čas prezeral som ďalekohľadom miesta, kde barany naposledy zmizli. Márne. Zrazu som začul pohyb zveri mojim smerom. V rýchlosti som schytil do rúk pripravený luk, postavil sa, zapol vypušťač do d-loopu. To som už aj vizuálne mohol kontrolovať medzi stromami barany, ktoré bežali mojim smerom. Prvý šiel ten, ktorého som mal vyhliadnutého. Mal biele sedlo, silný krk, mohutne tuľajky. Svet na okolo prestal existovať a búšenie srdca som cítil až kdesi v hlave. Snažil som sa upokojiť dýchanie a zachovať pokoj, natiahol som luk. Prvý baran zareagoval na môj pohyb pri naťahovaní luku a prudko zabrzdil. V tej istej chvíli sa zarazili aj ostatné barany . Ten “môj“ zastavil však v nevýhodnej polohe pre streľbu, čiastočne skrytý za stromom . Pomaly sa otočil sa o 180° a znova preveroval situáciu a vtedy prišiel môj čas. Vzdialenosť približne 25 metrov, muflón stál skoro ideálne – vypustil som šíp, ktorý v zlomku sekundy preletel celú vzdialenosť a zasiahol svoj cieľ. Barany vyplašil zvuk tetivy a dali sa na útek. Z posedu som sledoval, ako sa prvý baran dal tryskom do behu spolu so zvyškom čriedy. Asi po 30m sa mu prvýkrát podlomili nohy, urobil kotrmelec, narazil do stromu, ale znova vstal a bežal ďalej … Asi po ďaľších 20m sa mu nohy podlomili znova a naposledy. Zostal ležať na mieste. Zhasol. Zložil som luk a tuším som začal konečne aj dýchať. Zbehlo sa to všetko „akosi veľmi rýchlo“. Pomaly som zišiel z posedu a vybral som sa do auta pre psa na dohľadanie streleného kusu ale v myšlienkach som stále premietal posledných par minút.


Z auta som zobral psa, ktorý sa tváril celkom prekvapene 🙂 nečakal ma zrejme tak skoro a už vôbec nerátal s tým, že by dnes prišiel rad aj na neho – to sa ale prepočítal – kamarát. Sám som bol zvedavý na jeho reakcie, bola to prvá stopa muflóna (toho videl akurát tak v telke na Fishing&Hunting), prvá pofarbená stopa a prvá stopa v tak ťažkom teréne ako je zvernica, kde je pohyb zveri predsa výrazne väčší ako v bežnom lese. Po príchode na nástrel sme si urobili „klasicky ceremoniál overenia nástrelu“, stopovacia šnúra sa rozvinula vo vzduchu a karabínka zacvakla na obojku. Môj ušatý spoločník zaboril nos do prachu a listov a začal pracovať. Veľkú pozornosť venoval overeniu nástrelu. Pofarbený šíp oňuchával veľmi dlho, chvíľu sa pomotal na nástrele a pomaly sa vydal smerom, ktorým odbehli barany. Občas sa obzrel či idem za ním a ležérnym tempom sa venoval svojej práci. Pri niektorých pofarbených stopách sa zdržal dlhšie a overoval si, či sleduje tu správnu stopu. Po asi 30m som už videl zhasnutého barana, ale môj pes Ax neodrhol svoj veľký čumák od zeme a všimol si ho až keď bol asi 2m od neho. Pomaly sa prikradol k zhasnutému kusu a dôkladne ho očuchal od hlavy až po ratice, keď si bol istý, že to je on, radostne začal krútiť chvostom.

Viem, že ako poľovný pes by mal začať aspoň štekať, ale títo psi neštekajú keď netreba, keď vidia že to nemá význam a kus už neutečie. Baran dostal príslušné pocty – posledný hryz a zálomok. Samozrejme rovnako sa ušiel zálomok aj mne ako strelcovi a psíkovi za (cvičnú) úspešnú dohľadávku.
Krátky ale pekný lov.
LOVU LUKOM ZDAR a Horrido

 

LEAVE A COMMENT: