Prvý muflón lukom.

Šíp opustil tetivu. Preletel 30 metrov k muflónovi.

Bol to presne ten muflón o ktorom sme sa s majiteľom zvernice Kováčová, mojím priateľom Štefanom rozprávali. V čriede ktorá prišla bolo niekoľko medailových  baranov, a bolo len na mne, ktorého si vyberiem. Ten, ktorý bol v zameriavači môjho luku, bol ale vynimočný. Bol môj prvý.

Počasie v druhej polovica októbra bolo daždivé a nevľúdne. Ak nepršalo, tak lialo ako z krhly. Na jeden z takýchto víkendov sme si s pár priateľmi, ktorí lovia lukom naplánovali polovačku. Každí z nás mal svoj plán a stratégiu lovu dopredu premyslenú, takže večer pred polovačkou sme sedeli dlhé hodiny a presviedčali sa navzájom o tom, koho stratégia bude najlepšia.

Druhý deň ráno sme sa zobúdzali do nevľúdneho počasia. Ale ani dážď, ani studený vietor nedokázali zlomiť naše lovecké odhodlanie. Stretnutie vo zvernici začalo rannou kávou, pri ktorej sme opäť preberali stratégie lovu. Ja som sa s priateľom Tiborom vybral na miesto, ktoré sľubovalo úlovok trofejného muflóna. Po pár minútach sme došlu k miestu lovu. Ukryli sme sa do dobre zamaskovanej drevenej stavby, ktorá slúži majiteľovi zvernice na fotografovanie zveri, kedže je vášnivým fotografom. Mlčiace ticho prerušovali len kvapky dažďa bubnujúce  na strechu. Ubehla hodina, dve, tri, a žiadny pohyb. Nič. Tŕpli nám nohy a začal som sa netrpezlivo hmýriť na stoličke. “Poďme piršovať”, navrhol  som Tiborovi, ten mlčky prikývol a bolo rozhodnuté. Dážď si zobral oddychový čas, a práve to sme chceli využiť. Vybrali sme sa naprieč zvernicou, ja s lukom v ruke a Tibor zvieral fotoaparát. Bolo nám jasné, že naše šance na úspešný lov opatrných muflónov sú pri tomto spôsobe lovu pomerne nízke, ale chceli sme to skúsiť. Desiatky minút opatrného chodenia po zvernici priniesli nečakaný úspech.

Tibor ma odrazu zastavil pohybom ruky a vzrušene zašepkal: ”Pozri, tam ležia diviaky”. Vzal som ďalekohľad a asi 150 metrov od nás som uvidel dvoch statných kancov, ktorí ležali medzi spadnutými stromami. “Skúsime?” spýtal sa ma Tibor.

Prikývol som. Opatrne sme našlapovali po napadanom lísti. Krok za krokom sa vzdialenosť medzi nami a diviakmi zmenšovala. Podarilo sa nám dostať na vzdialenosť 40 metrov, ale stále som mal zakrytý výhľad, takže výstrel nebol možný. “Potrebujem sa dostať viacej doľava tam je čistejší výhľad”, pomyslel som si. Urobil som krok vľavo. V tom pod mojou nohou zaprašťal konár. Jeden z diviakov sa postavil a vetril. Zmeravel som. Zeme som sa dotýkal len pätou a nedokázal som v takej polohe zostať stáť tak dlho,  ako diviak vetril. Preto som došliapol celým chodidlom na zem. Konár pod mojou nohou zaprašťal ešte raz a bolo “vymaľované”. Obaja kanci sa zodvihli a ufujazdili skôr, než by sme napočítali do dvoch. Pozreli sme sa s Tiborom na seba, pousmiali sa, a zhlboka sa nadýchli.

Po výdatnom obede sme sa s Tiborom rozlúčili, pretože ho pracovné povinnosti volali späť do Bratislavy. Aj napriek zhoršujúcemu sa počasiu som sa rozhodol popoludní pokračovať v love v inej časti zvernice ako predpoludním. “Snáď tam aspoň niečo uvidím”, pomyslel som si. Prechádzal som zvernicou a znovu začalo husto pršať. Jediné blízke miesto, kde sa dalo ako tak ukryť pred dažďom, bol senník vzdialený odo mňa ani nie 4 minúty rezkej chôdze. Vyštveral som sa pod strechu senníka dúfajúc, že dážď čoskoro ustane. Neubehlo ani 5 minút a z lesa oproti môjmu stanovišťu sa ozval lomoz. Celá črieda muflónov sa náhlila cez les presne smerom ku mne. Pozoroval som ich ďalekohľadom a adrenalín mi rozbúšil srdce. Videl som v čriede zopár trofejných baranov, presne takých, akých som mohol uloviť.
Črieda sa priblížila na takú vzdialenosť, že som jasne rozoznával tuľajky jednotlivých baranov aj bez ďalekohladu. Muflóny sa pokojne pásly na popadaných jabíčkach a ja som sa začal pripravovať na výstrel. Vyhliadol som si barana ktorý stál v strede čriedy – jeho vek som odhadol podľa vrúbkovania tuľajok na  5-6 rokov. So zatajeným dychom som sledoval každý jeho pohyb. Okolitý svet sa scvrkol len na mňa a muflóna. Jediný zvuk ktorý som vnímal, bol tlkot srdca ktoré búšilo ako zvon. Rýchly pohľad do diaľkomeru ma utvrdil že vzdialenosť nie je väčšia ako 30 metrov. Baran sa konečne oddelil od čriedy a mierne sa pootočil. Stál presne zboku a majestátne pozoroval okolie. To bol ten správny okamih. Napol som luk a zameril pin na zameriavači presna za lopatku muflóna. V tej sekunde my hlavou prebleslo len jediná myšlienka :”urob perfektný výstrel!”. Šíp opustil tetivu a po 30 metroch preletel telom muflóna. Muflón sa prikrčil ku skoku, a ja som v tom momente z jeho pohybu vyčítal, že zásah bol presný. Črieda sa rýchlo rozpŕchla do lesa vľavo odo mňa, len “môj baran”, už nevládal bežať za ostatnými. Asi po 40 metroch sa mi stratil z dohľadu, ale zaregistroval som neklamný šuchot lístia v lese. Lístie zašepkalo :”je koniec”. Zišiel som zo senníka a uvidel som ho. Môjho prvého muflóna uloveného lukom. Od miesta nástrelu ležal asi 70 metrov. Po vzdaní pocty ulovenej zveri sme muflóna spolu s majiteľom zvernice Štefanom naložili a previezli k domu. Kedže to bol môj prvý muflón, nasledovalo pasovanie a blahoželania.
Aký to bol parádny lov so štastným koncom som si poriadne uvedomil až nasledujúce ráno, keď som išiel vyplatiť  “tiež medailový” účet, ktorý sme urobili s priateľmi  lukostrelcami v penzióne, kde sme nocovali. Nuž tradície nepustia – kto uloví, ten platí.

Na záver

Na poľovačke sa netreba vzdávať, rovnako ako v živote. Niekedy o úspechu rozhodnú posledné sekundy lovu, inokedy šťastná náhoda. Mal som plné zuby dažďa, nepríjemného počasia a chcel som to vzdať. Bol to ale práve dážď, ktorý ma vohnal do senníka, z ktorého som ulovil svojho prvého muflóna. Preto ma už ani nenapadne nadávať na počasie. Aj tento lov ma utvrdil v poznaní, že prírodu a život treba brať s pokorou.

Autor: Štefan Jakubík