Jeleň, pán lesa.

Majestátne telo, ohromné parožie vzbudzujúce rešpekt a obdiv. Vidím ho úplne jasne, približuje sa na dostrel. Celkom zreteľne, aj bez ďalekohľadu vnímam jeho majestátnu korunu.

Zodvihnutou hlavou opatrne overuje situáciu, z nozdier vydychuje vzduch ktorý v chladnom počasí vytvára kúdol pary.

Zastaví sa, pozrie sa smerom kde som ukrytý, zodvihne hlavu a mohutne zaručí.

Ten zvuk ma vždy prebudí zo sna. “Bol to krásne reálny sen”: pomyslel som si ráno pred tým ako som vyrazil na cestu do Starej Ľubovne, kde som mal dohodnutú poľovačku s lukom na jeleňa.

Bol deň pred Mikulášom, piateho decembra.

Práve na tento deň som si naplánoval poľovačku s lukom vo zvernici mojich priateľov Olivera Živčáka juniora a Olivera Živčáka seniora.

Zvernica je výborne zazvernená populáciou karpatských jeleňov a práve jeleň bola trofej po ktorej som túžil a sníval tie najdobrodružnejšie sny.

Zbalenie všetkého potrebného k lovu mi nezabralo mnoho času, väčšinu úkonov som mal zautomatizovanú z predchadzajúcich loveckých výprav. Táto však bola iná. Rozdielna od predošlých bola v tom, že už bola zima a sneh a my sme v tomto počasí mali stráviť vonku niekoľko dní. Žiadny posed, žiadne vyhrievanie, žiadna predstava tepla. Na túto skutočnosť som sa musel dokonale pripraviť a nič nepodceniť. Vedomie, že môžeme čakať na zver aj niekoľko hodín, či dní ukrytí kdesi za stromom ma nútilo niekoľkokrát prehodnocovať veškeré oblečenie a doplnky k lovu. Termoprádlo, vyhrievacie vložky do topánok, kvalitné termo ponožky, rukavice, hrubé čiapky. Hromada oblečenia sa neustále zväčšovala. Môj lovecký luk som mal nastrieľaný na maximálnu vzdialenosť 50 metrov, skontroloval a podoťahoval som zameriavač na luku, navoskoval tetivu a pripravil dostatok šípov.

Pre tento lov som zvolil šípy Easton Axis Full Metal Jacket osadené pevnými troj čepeľovými hrotmi Slick Trick Magnum. Tieto hroty používam najradšej, sú dostatočné masívne a ich ranivosť pri dobrom zásahu je vynikajúca. Len výnimočne sa mi stalo, že zver od miesta nástrelu odbehla viac ako 100 metrov.

Konečne som všetko potrebné naložil do auta a vydal sa smerom na severovýchod Slovenska.

Po dlhej a únavnej ceste som aj napriek hustej hmle konečne uvidel siluety Starej Ľubovne, ktorá už bola miestami pokrytá snehom. Tu už vládla pevnou rukou pani zima.

Večer sme s priateľmi strávili pri nekonečných debatách o jelenej zveri, o možnostiach a stratégii lovu počas najbližších hodín.

Miest, kde sa dá loviť lukom v tejto zvernici nie je veľa, nakoľko sa tiahne cez celú plochu zvernice široká lúka, ktorá rozdeľuje lesný porast na dve úzke časti. Ako najvhodnejší sa nám zdal lov na otvorenej lúke z loveckého stanu. Tento sme však nemohli umiestniť priamo v strede lúky kadiaľ zver prechádza, pretože zver sa bojí neobvyklých a nových vecí, ktoré sa objavia na miestach ich pohybu. “Uvidíme zajtra, kam umiestnime stan”, týmito slovami sme uzavreli debatu ktorá sa sa pretiahla do neskorej noci.

Ráno pri pohľade z okna som sa radšej viacej zakutral do teplej periny.

Vonku bola hustá hmla a zima.

Lovecká vášeň je však silnejšia než akákoľvek nepriazeň počasia.

O pár minút som bol pripravený na poľovačku a netrpezlivo čakal na môjho sprievodcu Olivera juniora.

Po chvíli jazdy autom sme boli na mieste. Hmla bola taká hustá že dohľadnosť bola maximálne 10 metrov. Obaja sme skonštatovali že aj napriek zlej viditeľnosti rozložíme lovecký stan a uvidíme “či niečo príde.”

Stan sme rozložili pred “búdou”. “Búda” je kovový vozeň, ktorý je vo zvernici a slúži ako sklad náradia. Zver je naň zvyknutá, preto sa nám toto miesto zdalo ako najvhodnejšie aj vzhľadom na fakt, že prechodová trasa zveri vedie obďaleč búdy. Zima nám prenikala do špiku kostí. Vyšlo slnko, jeho jas sa však rozptýlil v hustej hmle. Spolu s Oliverom sme sa natlačili do stanu a mlčky sa triasli od zimy.

Po pár minútach čakania sa stalo niečo neobvyklé.

Zvyčajne opatrná zver bola zvedavá čo za čudo to stojí pred búdou a pomaly prechádzala po svojej trase občas sa zastavujúc, a vo vzdialenosti okolo 30 metrov od nás opatrne pozorovali stan. Mnohé kusy sme cez hmlu len matne tušili a tým pádom sme nemohli zver posúdiť a už vôbec som nemal šancu vystreliť. Vytiahol som diaľkomer a pokúsil sa odmerať vzdialenosť k jednému z najbližšie stojacich jeleňov, ktorého som aspoň ako tak videl. Môj diaľkomer sa musel zblázniť! Neustále premeriaval a menil hodnoty a v hustej hmle nebol schopný presne odmerať vzdialenosť. Týmto zistením som si vsugeroval, že moje šance na presný odhad vzdialenosti su minimálne, čo znamená, že výstrel nemusí byť presný.

Myslel som, že budeme čakať hodiny, opak bol však pravdou. Siluety mohutných jeleňov sa rýchlo začali vynárali z hmly, bol to očarujúci pohľad. Adrenalín sa mi napumpoval do celého tela. V tom momente som zistil, že najhlasnejší zvuk široko ďaleko bol tlkot môjho srdca. Oliver sa na mňa pozrel – pousmial sa a ďalekohľadom zisťoval, ktorý kus je lovný. Po chvílke pozorovania mi ukázal prstom na jedného vzdialenejšieho jeleňa. Kedže môj diaľkomer si nerozumel s hmlou, musel som sa spoľahnúť na môj odhad vzdialenosti. “ Asi tak 28, možno 30 metrov”, zamrmlal som si popod nos. Na voľnom priestranstve sa ťažko odhaduje vzialenosť, navyše v hmle je to ešte komplikovanejšie. Nastavil som si zameriavač na 30 metrov a čakal na najvhodnejší okamih. Jeleň sa nie a nie otočiť tak, aby som ho mal z boku a mohol urobiť čistý výstrel. Minúta, dve, tri… čas sa vliekol neuveriteľne pomaly, prsty mi primŕzali k luku a začínal som sa celý triasť od zimy. Alebo to bolo od napätia? “Konečne!” zašepkal som Oliverovi, ten prikývol a bolo mi jasné že môžem strieľať. Natiahol som pomaly tetivu luku, priložil vypúšťač k lícu a zamieril. Tento okamih je vždy rovnaký. Všetko naokolo sa rozostrilo. Jediný ostrý obraz bol pin na zameriavači a jeleň. Šíp jemne zasvišťal vzduchom. V okamihu výstrelu jeleň zodvihol hlavu a jemne sa pootočil. Tento minimálny pohyb bol však dostatočný na to, aby šíp nezasiahol cieľ presne tam kam bol namierený. Šíp sa zabodol do tela jeleňa pomerne nízko a neprenikol dostatočne hlboko. Videli sme to podľa svietiacieho končíku šípu. “Čo sa stalo? Niečo je zle!”, povedal som vzrušeným hlasom Oliverovi. Jeleň po zásahu odskočil o pár metrov ďaľej a na náš údiv zostal pokojne stáť. Jelenice a jeleni stojaci obďaleč nevenovali celému tomuto epickému divadlu skoro žiadnu pozornosť, pretože všetko sa udialo v maximálnom tichu. Pokojne spásali posledné zvyšky trávy. Na postrelenom jeleňovi som nevidel žiadne prejavy zásahu a minúty plynuly ďaľej. Oliver pozrel na mňa a na pušku opretú v rohu stanu. Pokrútil som nesúhlasne hlavou. “Chcem ho dostreliť sám”, zašepkal som Oliverovi. Hmla sa medzitým vytratila do doliny, čo znamenalo že som mohol použiť diaľkomer. Tentokrát už fungoval dokonale. Bleskurýchle som odmeral vzdialenosť medzi mnou a jeleňom. 43 metrov. V tej sekunde mi bolo jasné, že prvým šípom som jeleňa podstrelil – zle som odhadol vzdialenosť a šíp zasiahol spodnú časť hrudného koša.

Zahrešil som. Jeleň stále stál v dobrom uhle a tým mi dával príležitosť na druhý výstrel, čo sa pri love lukom stáva len výnimočne. Nastavil som si zameriavač na 44 metrov, napol luk, rýchlo zamieril a vypustil šíp.

Je to taký zvláštny zvuk keď šíp narazí do tela zveri. Je tupý a tichý ale dostatočne hlasný na to, aby sme obaja vedeli, že tento šíp bol posledný, ktorý som dnes vystrelil. Jeleň značil zásah na komoru a rozbehol sa smerom k nášmu stanu. Po rýchlom úniku zrazu spomalil, zastal, pokorne si zložil predné nohy pod seba, prevalil sa na bok a zhasol. Bol koniec. Od miesta nástrelu odbehol nie viac ako 40 metrov.

Po pár minutách sme sa vybrali smerom k ulovenému jeleňovi. Vtedy mávam vždy rovnaký pocit, ktorý volám Smútok víťazov. Porazil som súpera, ktorého som si vážil a obdivoval ho. Víťaz môže byť ale len jeden. Môj sprievodca Oliver pripravil zálomky, vzdali sme poctu ulovenému jeleňovi a všetko čo nasledovalo potom už nebolo podstatné.

Na záver

Každou poľovačkou, úspešnou, či neúspešnou sa stávame skúsenejšími poľovníkmi. Poučenie z naších chýb nás robí múdrejšími. Od tejto poľovačky, si vždy pred postriežkou odmeriam všetky vzdialenosti od môjho stanovišťa k možnému výskytu lovenej zveri. Ako záchytné body mi slúžia stromy, kríky, terénne nerovnosti. Takýmto spôsobom si zmapujem a naučím sa naspamäť všetky vzdialenosti celej lovnej oblasti. Aby sa nezopakovala situácia aká sa mi prihodila v tomto príbehu. Odvtedy sa snažím pri každej poľovačke či už lovím lukom, alebo puškou riadiť zásadou ktorú mi vštepovali rodičia:” dvakrát meraj a raz rež.”

Autor: Štefan Jakubík