Tropické horúčavy v druhej polovici tohtoročného leta nedávali veľkú nádej na úspešnu polovačku, no aj napriek tejto skutočnosti som zodvihol telefón a zavolal môjmu priateľovi Štefanovi Mikovi- majiteľovi zvernice Kováčová a zavalil ho otázkami: “Štefan, tak ako ? Môžem dobehnúť? Pohli sa už diviaky?”. Štefan mi oznámil že je šanca na úspešny lov, čo v mojej mysli okamžite naštartovalo všetky vidiny prekrásnych zážitkov a možných úlovkov. O Dianinu priazeň pri love diviakov lukom som sa uchádzal už dvakrát v priebehu júna, žial bez úspechu. Pri prvej z polovačiek som z posedu netrafil a podstrelil lanštiaka. Pri druhej som sa nedokázal posliedkou dostať ku zveri na efektívny dostrel luku, čo je maximálne 30-35 metrov. Každý takýto neúspech ma motivoval viac a viac a bol som odhodlaný urobiť všetko pre to, aby to tentokrát vyšlo. So Štefanom sme dohodli presný termín môjho príchodu a prípravy mohli začať. Milujem tento rituál pred polovačkou – dôkladne skontrolovať luk, šípy, hroty, diaľkomer, pripraviť vhodné oblečenie a precízne naplánovať stratégiu lovu. Je to úvod do poľovačky a pre mňa práve táto činnosť znamená začiatok samotného lovu.  Tentokrát sa už doma rozhodol že najskôr cez deň vyskúšam novú záštitu Ghost Blind,  podvečer sa presuniem na môj posed a pokiaľ sa mi nepodarí nič uloviť bol som odhodlaný pokračovať posliedkou v love nasledujúce ráno, keď sa diviaky vracajú po nočných výpravach na svoje ležoviská.

Auto naložené všetkým potrebným k polovačke hltalo kilometre rozpáleneho asfaltu a mne sa hlavou preháňali myšlienky na nasledujúcich 24 hodín. Slnko pieklo na všetko okolo mňa a teplomer sa šphal do závratných výšok.Vzdialenosť môjho bydliska ku zvernici je niečo málo cez 100 kilometrov, takže cesta netrvala veľmi dlho a po hodinke jazdy som bol na mieste. Po zvítani sa so Štefanom a Zolim, ktorý je hospodárom zvernice, som hltavo počúval všetky informácie o pohybe diviakov vo zvernici. Dohodli sme si scénar polovačky, časový plán a ja som si bleskurýchle nahádzal na seba všetko potrebné aby sme mohli čo najskôr vyraziť. Zoli ma po krátkej jazde vyložil pri jednom z bahnísk, kde som si rozložil záštitu a pripravil sa na lov. Tropická horúčava si začalo vyberať svoju daň – pot tiekol zo mňa prúdom, v lese sa nepohol ani lístok a všade navôkol vládlo dusné ticho. Z premýšlania ma prebral šuchot lístia. Nemohol som sa úplne otočiť, pretože za mojím chrbtom bol strom, ktorý ma kryl zozadu a znemožňoval mi výhľad. Vietor som mal dobrý, takže som napätý čakal čo bude. O pár minút sa v mojom zornom poli objavila muflónka s muflónčaťom, o pár sekúnd som mal pred sebou celé stádo. Napočítal som ich 27. Krásny pohľad na silnú a zdravú zver zo vzdialenosti 10 metrov ma utvrdil v poznaní že zaštita, ktorá odzrkadluje okolie funguje dokonale za predpokladu, že lovec má dobrý vietor. Stádo muflónov sa zdržalo predo mnou pár minút nič netušiac, že ich sledujem a vychutnávam si každý okamih tej chvíle. Slnečné lúče začali strácať na intenzite, opustil som záštitu a pobral sa k posedu. Sediac na posede ma okolo deviatej večer vyrušila z pozorovania srnčej zveri SMS od Štefana ktorý sedel na inom posede asi 500 metrov odo mňa. “Idú k tebe -mne sa nič nepodarilo- bachyňa ma vygrúlila”.  Ledva som dočítal SMS a už bola celá diviačia partia pri mne. Ďalekohľadom som jasne rozoznal prasiatka, niekoľko lanštiakov a pár bachýň. Diviaky sa vo vzdialenosti asi 30 metrov zarazili v húštine a jediná sa pohla bachyňa. Obchádzala nervózne posed a nakoniec “vygrúlila” aj mňa. Bachyňa zavelila na ústup a diviaky sa chvatne pohli iným smerom. Bolo po poľovačke. Nízky tlak vzduchu spôsobil, že aj napriek vysokému posedu bolo náš pach cítiť natoľko, že po dnešnom dni vyhrávali diviaky 1:0. Nevadí, pomyslel som si – mám ešte zajtrajší deň- snáď sa niečo podarí uloviť keď sa budú diviaky ráno vracať na ležoviská.

Ráno som si privstal aby som bol už o pol piatej v lese. Terén predo mnou je tvorený násypmi – valmi, ktoré pretínajú celú zvernicu. Tieto násypy su v niektorých častiach zvernice vysoké skoro 2 metre a ja som sa pobral práve popri takomto násype. Pri poslednej polovačke som si všimol vyhrabané ležoviská diviakov v týchto valoch, preto som sa pohyboval maximálne opatrne neustále kontrolujúc vietor. Posliedka s lukom v ruke je skutočne čistokrvný lov, pri ktorom sú vzájomné šance úplne vyrovnané. Pohyboval som sa prikrčený a pomaly našliapujúc krok za krokom. Občas som nadvihol hlavu a nazrel ponad násyp, či neuvidím diviaka. Ani nie po 15 minútach plíženia sa, začul som na opačnej strane násypu šuchot lístia, ktorý prezradil diviaka. Opatrne som si priložil ďalekohľad k očiam a skontroloval situáciu. Spoza násypu som uvidel vo vzdialenosti asi 18-20 metrov odo mňa hlavu diviaka.
Práve sa ukladal do ležoviska, takže väčšiu časť tela som nevidel a nemohol som preto odhadnúť jeho veľkosť a už vôbec nie vystreliť. Musel som sa posunúť o pár metrov ďalej a nájsť vhodnejšiu pozíciu pre výstrel. Posunúť sa o kúsok ďalej s vedomím že len pár metrov odo mňa leží diviak je neopísateľný pocit. Srdce som mal v krku a tep ako kolibrík. Musel som byť maximálne potichu, priam nečujne sa posúvať centimeter po centimetri. Po nekonečných minútach presunu som našiel správne miesto za stromom, odkiaľ som mohol vykuknúť spoza násyp na diviaka. Bol stále tam. Diaľkomerom som odmeral vzdialenosť ktorá diviaka delila od môjho šípu. 16 metrov. Ideálna vzdialenosťna výstrel. Napol som luk a zamieril. Zrazu sa diviak postavil a pootočil sa smerom, ktorý mi znemožnil čistý výstrel. Zložil som luk skrčiac sa opať za násyp. Prilepil som sa úplne k zemi tak, že som splynul s napadaným lístim. Prešlo niekoľko minút a opäť som nazrel ponad násyp – diviak sa opäť ukladal do ležoviska. Teraz, alebo nikdy, pomyslel som si. Poloha diviaka mi znemožnovala istý výstrel na komoru, kedže mal už predné nohy pokrčené pod sebou a zadné ešte vyrovnané. Vzdialenosť bola krátka, bol som si istý výstrelom preto som sa rozhodol strielať na krčnú chrbticu, práve túto časť tela som videl z môjho uhla najlepšie. Napol som luk, vystrčil sa nad horizont násypu a zamieril. Šíp precízne a nehlučne vykonal svoju prácu. Diviak zhasol po niekoľkých sekundách na mieste nástrelu. Zavolal som Štefanovi, oznámil mu výsledok rannej polovačky a vysvetlil mu kde sa nachádzam. Pripravil som si zálomky a išiel vzdať česť ulovenému diviakovi. Ulovený diviačik bol mladý lanštiak – kanček. Štefan, ktorý práve dorazil mi zablahoželal k úlovku a pri odozdávani streleckého zálomku skonštatoval že výstrel sa mi podaril perfektne,  hrot šípu nekompromisne preťal a rozrezal krčnú chrbticu, čiže lanštiak zhasol okamžite.

NA ZÁVER

Je jedno či chytám ryby, alebo poľujem-snažím sa riadiť zásadou: “Ten, kto si neváži malý úlovok, nie je hoden veľkého”.

Bol to úžasný a napínavý lov aj napriek tomu, že nešlo o veľkého, trofejného diviaka. Práve kvôli takýmto zážitkom s lovu lukom sa vraciam opäť a opäť do zvernice Kováčová a rád sa podelím s čitateľmi o ďaľšie moje zážitky z takýchto lukostreleckých polovačiek.

autor: Štefan Jakubík