Autor: Vladimír Sedilek

Je to tiež výzva, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Kto už aspoň raz striehol a poľoval na líšku, vie o čom hovorím. Toto malé zviera s krásnou zimnou kožušinou je neobyčajne opatrné a múdre. Jeho zmysly sú také citlivé, že ho spoľahlivo predurčujú za viac než rovnocenného protivníka človeku lovcovi.

A to už vôbec nemusím zdôrazniť, ak sa navyše jedná o lovca s lukom. Ohnivý kožuch spracovaný do krásneho rukáva je naozaj pôsobivá trofej, krášliaca poľovnú izbičku nejedného lovca. Aj ja som zatúžil po takejto trofeji a po tom, zmerať si svoje ľudské zmysly a umenie lovca s tými zvieracími. Vďaka konštelácii okolností, (povolanie lesník, bydlisko, dostupnosť vhodného revíru…)som mohol túto zimu venovať postriežke dosť času. Nepočítal som to, ale isto som bol vonku možno aj 10 krát. Samozrejme predchádzalo tomu zriadenie krmovísk, inštalácia a kontrola fotopascí. Spočiatku som sedával na postriežke vo večerných hodinách, čo sa mi ale neosvedčilo, nakoľko sa v zimnom období veľmi rýchlo stmieva a prefíkaný lišiak prišiel na krmovisko v čase, keď som alebo videl jeho, no nepodsvietený pin som už nevidel . Alebo práve naopak, videl som síce žiariace mieridlá, ale v tme za nimi už nič. Áno, prišiel aj za vidna a to presne tri krát. Krytý posed bol od návnady 30 m. A aj na túto vzdialenosť ma lišiak videl, cítil a počul včas, aby stihol zmiznúť. Raz začul takmer nepočuteľný šuchot rukáva pri dvíhaní luku, inokedy jemné zavŕzganie pružinky vypúšťača pri otváraní klieštikov. Čím viac krát mi ukázal, akí sme my ľudia nedokonalí, tým viac som túžil dostať ho. Až mi nakoniec Diana dovolila aj vystreliť. No urazil som ju, pretože som netrafil. Zmenil som taktiku a začal som chodiť na postriežku ráno ešte za hlbokej tmy a sedieť zhruba do ôsmej. Aj ten chybný výstrel bol raňajší a tak som už večerné postriežky vypustil. Úlovok už bol po toľkých chodeniach do hory taký vytúžený, že sa to podpísalo na neobvykle silnej triaške (no bola aj poriadna zima). Výsledok nemohol byť inakší, no minul som naozaj len o milimetre. Odhadol som to podľa uhla a polohy zapichnutého šípu voči návnade a postavenia lišiaka, ako mi ostal v pamäti počas výstrelu. Ale vedel som už, že ho určite raz dostanem. A naozaj, prišiel ten deň, či skôr skoré ráno. Stúpal som krajinou skôr po pamäti, no čelovku som nepoužil. Sneh bol opäť roztopený, aj keď ešte pred dvoma dňami snežilo. No tieto snehy mávali životnosť tak jednu noc, a cez deň sa topili. Pomyslel som si že škoda, predsa na bielom podklade je líšku vidno lepšie. Prišiel som k bráne a… problém. Zámok bol zamrznutý, kľúč nevošiel ani spolovice . Neostalo nič iné, len vytiahnúť zapaľovač a nahriať ho . Pomaly som sa lúčil s úspechom , však už o mne isto vie všetka zver v okolí aspoň 500 m. Ale to bol ešte len začiatok . Prišiel som čo najtichšie k posedu. Zákony schválnosti platia neomylne. Kľuč od posedu na karičke sa mi vo vrecku tak poprepletal s inými kľúčami a inými karičkami, že mi chvíľu trvalo, kým som ho za patričného štrngania mohol použiť. Na čelo mi vystúpili kropaje potu a vlastne som sa spotil celý, čo som sa tak snažil byť čo najnenápadnejší. A toto vzrušenie urobilo svoje aj s mojimi črevami. Asi to pozná každý lovec, a vie čo nasleduje, keď sa o slovo prihlási príroda… Mohol som to rovno zabaliť a nie číhať na tvora, ktorý si zo mňa už i za iných okolností urobil dobrý deň. Ale keď som sa sem už raz vytrepal, tak si aspoň v tichu lesa oddýchnem a počkám na východ slnka. Sadol som si , vybalil luk, namontoval stabilizátor (kvôli obalu ho mávam zdemontovaný), pripravil jeden šíp vedľa, ak by som mal čas na zdupľovanie, druhý som založil do D-loopu, pripol som si vypúšťač a pripravil sa na dvojhodinové pozorovanie okolia. Pin som mal nastavený na 30 m, nakoľko návnada bola v tejto vzdialenosti od posedu. Podsvietenie som nemal v úmysle zapínať na základe predchádzajúcich negatívnych skúseností. Rozhodol som sa vyčkať až do brieždenia, aj keby sa tam niečo ukázalo ešte za šera. Asi po piatich minútach som v kružine začul šuchotajúce lístie. Identifikoval som to ako kroky prichádzajúcej zveri. A naozaj, rovno za návnadou sa z nej vynoril ten môj lišiak. Bez akéhokoľvek ostychu a kontroly okolia sa začal nadrapovať so zamrznutou kožou z diviaka. Asi som prestal aj dýchať a prebehli mi mysľou všetky chyby, ktorých som sa dopúšťal predtým. Okamžite prišla triaška. Povedal som si, že počkám kým sa viac nerozvidní a že sa za ten čas možno ukľudním. Lišiačik sa len nadrapoval a občas postál a načúval. Mal som čas porozmýšľať o tom, ako a na čo sa sústrediť pre perfektný výstrel. Niekoľko krát som zodvihol luk do streleckej polohy, aby som si overil či sa už dá zamieriť a vystreliť. Nakoniec som sa rozhodol. Bolo to asi 15 minút od príchodu lišiaka. Triaška už poľavila. Stočil som sa na lavičke doprava, aby som pohodlne napol luk a zamieril. Nádych a pomalý dlhý výdych, počas ktorého kotvím pin na hrudníku lišiaka. Vypúšťam. Plesnutie luku a neklamný zvuk správne umiestneného šípu. Lišiak je vymrštený dozadu asi 1,5 m od nástrelu a ostáva bez pohnutia ležať.

Vlna emócií ma totálne pohltila a miesila sa spleť protichodných pocitov. Šťastia a zadosťučinenia. Však som si to už aj zaslúžil po toľkých hodinách úsilia. Ale aj veľkej ľútosti a smútku, predsa len, bolo to prekrásne zdravé zviera. Mal som v úmysle nechať mu potrebný čas na pokojné zhasnutie. Aspoň pošlem manželke sms, že som bol konečne úspešný. No ako som sa pohol, zhasínajúce zviera napriek smrteľnému zraneniu zaregistrovalo môj pohyb a z posledných síl sa pokúšalo uniknúť. Pobehlo asi 5 m a opäť ostalo ležať bez známky života. V presvedčení že je už definitívne zhasnuté som neplánoval dupľovať výstrel. Ale asi som mal, pretože po cca 5 minútach zranené zviera pozbieralo posledný zvyšok síl a odbehlo mimo môjho zorného poľa. Až po pol hodine som sa nakoniec odhodlal dohľadávať. Našťastie lišiak dlho netrpel, ležal v kríkoch asi 40 m od nástrelu, zhasnutý. Z rany mu trčalo torzo šípu s letkami. Rana nebola priamo na komoru, bol to však priestrel oboch pľúcnych lalokov so vstrelom vľavo, pod uhlom mierne zozadu a výstrelom v oblasti predného pravého ramena. Bol som prekvapený, že napriek pomerne dobrému zásahu zviera ešte takto zabojovalo.

Na záver. Túto trofej si naozaj vysoko cením, možno viac ako iné, ktoré som dosiahol na poľovačke s puškou. Naozaj odporúčam lovcom lukostrelcom, aby niečo podobné vyskúšali. Trofej možno nie je taká impozantná ako parohy vysokej, alebo rohy baranov, no pri pohľade na krásnu hebkú kožušinu si opäť pripomínam pocity víťazstva, ale i pocity pokory a uznania pred kvalitným protivníkom.

Vladimír Sedilek