Lov lukom je najstarší spôsob lovu.

Tak starý, ako je samotná vášeň z lovu.

Hlboko zakoreňená vášeň dostať sa k zveri dostatočne blízko na jeho ulovenie lukom.

Vášeň priblížiť sa k zveri na takú vzdialenosť, že si môžete hľadieť z očí do očí.

Vášeň z poznania okamihu, že vzájomné šance sú vyrovnané.

Lov na srnca som plánoval už dlhšiu dobu – problém bol nájsť vhodnú zvernicu, v ktorej sa nachádza dostatočná populácia srnčej zveri.

Po intenzívnom pátraní sa mi nakoniec podarilo vytipovať si jednu zvernicu na juhu Slovenska, kde boli podľa slov majiteľa Štefana Miku ideálne podmienky pre lov srnca lukom. Štefan je nadšencom lovu lukom preto nebol problém nájsť okamžite vhodný termín na polovačku.

Napriek tomu, že preferujem individuálny lov oslovil som priateľa Jara, tiež poľovníka ktorý preferuje lov lukom, či by sa nechcel zúčastniť takejto poľovačky. Odpoveď bola okamžitá  a jednoznačná. Ideme dvaja! Každý z nás vyrazil z iného mesta ale cieľ cesty sme mali spoločný.

DEŇ PRVÝ

Bol horúci júnový piatok, a cesta do zvernice v plne naloženom aute ubiehala neuveriteľne pomaly napriek tomu, že od miesta lovu ma delilo len niečo málo cez 100 km. Motor auta si priadol spokojne ako mačka a mne sa hlavou preháňali všetky možné scenáre lovu. Posliedka?, postriežka?, mám všetko?, nezabudol som na nič?. Prúd myšlienok preťal hlas neidentifikovateľnej dámy z navigácie: ” o 150 metrov odbočte doprava a ste v cieli cesty”.  Po vrelom a priateľskom zvítaní so Štefanom a Jarom som rýchlo na seba “navešal” všetko potrebné, dôkladne skontroloval luk a šípy a nedočkavo, dychtiac po nových loveckých zážitkoch nasadol do auta. Štefan nás cestou do lesa zásoboval informáciami, ktorá zver sa kde pohybuje a kde má ten-ktorý srnec svoje stanovište. Srnčia ruja ešte nezačala, takže bolo jasné že srnci nebudú ešte veľmi “rozbehané”. Okrem iného sme sa dozvedeli, že môžeme polovať aj na lanštiaky, čo bola pre nás oboch veľká výzva.

Jaro si vybral miesto pred bahniskom v riedkom lese a pripravil si záštitu za ktorú sa ukryl. Ja som sa rozhodol, že sa posliedkou dostanem k svojmu posedu, ktorý sme so Štefanom začiatkom mája pripravili pri jednom vnadisku. Adrenalín stúpal každým krokom, v lese bolo pomerne sucho a každé našliapnutie na suchý list znelo tisícnásobne hlasnejšie ako by som si želal. Cesta k posedu trvala skoro hodinu napriek tomu, že to bolo len okolo 300 metrov. Pohyboval som sa opatrne a pomaly s častými zastávkami. Ukrytý za stromami som načúval všetkým zvukom lesa. Vyplatilo sa. Vpravo odo mňa zašuchotalo lístie. Jemne som sa pootočil a uvidel dvoch srncov. Zmeravel som. Srnce boli odo mňa vzdialené asi 40 metrov. Príliš ďaleko na istý výstrel z luku. Priložil som ďalekohlad k očiam a takmer som vykríkol. Jeden zo srncov bol paličkár, ale druhý, bol presne ten, ktorého mi Štefan spomínal ešte v máji. Srnec s tromi parožkami. Raritná trofej. Toho musím dostať! “Musím sa dostať bližšie aspoň na 30 metrov”, prebleslo mi mysľou. Urobil som krok. Chybný krok. Vetvička pod váhou topánky zaprašťala tak hlasno, že zvuk by zobudil aj mŕtveho. Oba srnce zareagovali rovnako – v priebehu sekundy zmizli v hustom poraste. Až teraz som si uvedomil že vôbec nedýcham. Nadýchol som sa z plných pľúc, utrel pot z čela a vydal sa sklamaný priamo k posedu. Vedel som, že toho srnca nedostanem ľahko a ak ho chcem uloviť, budem musieť niečo vymyslieť. Vyštveral som sa na posed a v hlave si prehrával každý okamih z predchadzajúcich minút. V tom mi napadla myšlienka – nápad- vyskúšať vábničku. Srnce síce ešte nie su v ruji, ale za pokus to stojí. Sediac na posede som vytiahol z batoha vábničku a pár krát zapískal plačúce srnča. Na moje prekvapenie o pár minút pribehli dve srny pred posed na vzdialenost 25 metrov. Obozretne overovali situáciu a hľadali zdroj zvuku. Jedna zo sŕn sa zrazu otočila za seba akoby ju niečo vyrušilo. Pozrel som sa tým smerom a skoro som onemel – v ďalekohlade vidím “svojho” raritného srnca. Opatrne sa blížil k srnám. Tie sa pomalým krokom pobrali preč od posedu. Srnec zastal. Znova sa pohol a znova zastal. Nepohnute stál a vetril. Bol odo mňa ešte dosť ďaleko tak som znovu zavábil – tentokrát som skúsil hlas rujnej srny. Pár krát som zapískal.  Na môj veľký údiv srnec okamžite zareagoval a pár dlhými skokmi bol na mieste, kde pred tým stáli srny. Vzdialenosť bola 25 -26 metrov, na výstrel z luku ideálna, všetko sa zdalo byť v poriadku. Zodvihol som luk, nadýchol sa, natiahol tetivu, a čakal. Srnec sa nie a nie otočiť bokom. Zrazu zodvihol hlavu a dvoma skokmi odskočil preč do lesa. Čo sa stalo? Nemohol ma predsa vidieť ani počuť. Vysvetlenie prišlo o par sekúnd. Spoza môjho chrbta sa pod posedom prehnala črieda muflónov. Oni boli príčinou, môjho neúspechu. Prvý deň polovačky sa chýlil ku koncu, noc sa vkradla medzi stromy a zahalila les do tmavých farieb. Pre lov lukom je dôležitý dostatok svetla, preto sme v ten deň lov ukončili. Ani ja, ani Jaro sme v ten deň nič neulovili.

DEŇ DRUHÝ

Vstali sme pred piatou ráno aby sme boli čo najskôr v lese. Jaro sa rozhodoll prechádzať zvernicu posliedkou – jeho šance na úspech boli pomerné veľké nakoľko zver sa vracala na ležoviská z nočných výprav. Môj cieľ bol jasný – idem na posed a budem vábiť. Skoro ráno je v lese prekrásne – intenzívne som vnímal všetku tú nádheru okolo seba. Ďalekohladom som z výšky posedu kontroloval situáciu. Okolo mňa sa striedali čriedy danielov, muflónov, sŕn, dokonca som zahliadol aj statného kanca ako si hľadá miesto kde sa uloží spať.

Opatrne som začal vábiť. Najskôr hlas rujnej srny. Čakám pár minút – ani náznak pohybu. Zavábil som znova. Napravo odo mňa sa mihol v lese tieň. Nie jeden, ale dva tiene.

Srnci.

Dvaja.

Rovnaka zostava ako včera. Paličkár a môj rariťák. Zavábil som ešte raz. “Môj” srnec spozornel a rýchlymi skokmi sa dostal až predo mňa. V tesnom závese za ním bežal mladý paličkár. Nastal okamih kedy sa v pár sekundách odohrá všetko podstatné. Srnci sa zastavili na 23-25 metrov priamo predo mňou. Zastavil sa mi dych. Teraz, alebo nikdy. Mal som pocit že mi srdce vyskočí z hrude. Celý svet sa v okamihu scvrkol len na mňa a srnca. Opatrne napínam luk. Bodka v zameriavači presne definovala miesto dopadu šípu. Luk zašepkal výstrel. Vedel som, že som trafil dobre. Vedel som to. Srnec v okamihu keď šíp preťal jeho telo značil výstrel na komoru. Odskočil a videl som ho odbehnúť pár metrov a tam medzi stromami sa mi stratil z dohľadu. Počul som len zvuk šušťania lístia, ktoré po pár sekundách ustalo. Zostalo hmatateľné ticho.

Na mieste nástrelu som našiel šíp, ktorý preletel cez zviera.  Bol celý pofarbený jasno červenou farbou s bulinami, čo znamená zásah na pľúca. Roztriasli sa mi kolená. Sadol som si na zem a nasával kyslík. Z vrecka som vybral telefón a volám Štefanovi: “Mám ho, mám “môjho srnca”!!! Štefan mi so stoickým kľudom oznámil že sadá do auta a ide po mňa.  Ja som sa medzitým vybral dohľadať srnca. Vtedy mávam taký zvláštny pocit. Je to pocit, ktorý  nazývam “smútok víťazov”. Je to niečo podobné, ako keď v nejakej súťaži porazíte súpera, ktorého si vážite a uznávate ho. Víťaz ale môže byť len jeden. Po silnej farbe som našiel zhasnutého srnca asi 40 metrov od nástrelu. Sklonil  som sa k nemu, a v duchu odriekal slová ktoré som poznal z loveckej scény filmu “Posledný mohykán.” :”Brat môj, odpusti že som ťa ulovil. Chválim tvoju silu, krásu a rýchlosť”. Pravou rukou som sa jemne dotkol tela zvieraťa a nebadaným pohybom mu vzdal česť. Štefan prišiel v správnej chvíli, aby mi odovzdal strelecký zálomok a zablahoželal k úlovku. Po zálomkoch,  sme naložili srnca a to všetko čo nasledovalo potom, už nebolo podstatné.

NA ZÁVER

Aj vábenie mimo obdobia ruje má svoj význam. Myslím si, že srnec nereagoval na moje vábenie pudovo, (ruja ešte nezačala), jednoducho bol len zvedavý.

Vek srnca bol odhadnutý na viac ako 10 rokov na základe opotrebovania chrupu a jeho trofej je najkrajšou spomienkou na “môjho” prvého srnca uloveného lukom.

Od Štefana som sa neskôr dozvedel že vo zvernici majú ešte jedného takéhoto srnca s tromi parožkami.

Pred mojím odchodom som ho poprosil, aby mi ho “odložili” do budúcej polovačky.

Poznámka autora:

Rád sa vraciam na miesta, kde načerpám energiu a stretnem úžasných ľudí. Zvernica, ktorá patrí Štefanovi Mikovi je takýmto miestom a týmto sa mu chcem poďakovať za ústretovosť a skvelý servis. O svoje ďalšie lovecké zážitky z tejto zvernice sa s vami rád podelím v nasledujúcom čísle.

Štefan Jakubík

Lovecká výzbroj a výstroj autora:

Luk: Hoyt Faktor Turbo – 70Lbs

Šípy: Easton Axis Full Metal Jacket

Hroty: Slick Trick  Magnum 100gr

Diaľkomer: Nikon Archers choice

Ďalekohľad: Swarovski EL Range 8×42